Michal Straka - Osobnosť slovenského chovateľstva

Vložené 18.06.2020

Dňa 21. marca 2020 oslávil významné životné jubileum 70 rokov

Keď sme sa s Michalom Strakom spoznali, patrili sme k mladej generácii bratislavských chovateľov. V tom čase my a naši rovesníci prejavovali o chovateľstvo veľký záujem. Aj keď to vtedy tak nevyzeralo, z dnešného pohľadu to bol záujem mladých o chovateľstvo nevídaný. K tejto partii mladých chovateľov patrili okrem nás Marián Vedrödy, Fridrich Szalay, Bystrík Ambruš a ďalší. Všetci sú podnes úspešní chovatelia, ale dosiahli aj úspechy v svojich povolaniach. A toto konštatovanie sa vzťahuje aj na naše vtedajšie vzory, od ktorých sme čerpali skúsenosti. Spomeniem aspoň niektorých, Štefan Maar (zosnulý), Pavol Forisch (†2020),  Jozef Bachratý (zosnulý), Ján Zeman (zosnulý), Ladislav Gút, aj zosnulí Štefan Jurčo a Michal Martinec. Samozrejme, mohol by som menovať ďalšie mená. Tento rozhovor je však o oslávencovi, preto ho predstavím čitateľom aj s vedeckými titulmi –  MUDr. Michal Straka, CSc., h.Doc., zubný lekár, vedúci Katedry zubného lekárstva Lekárskej  fakulty Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave, od 1. januára tohto roku aj prodekan pre výučbu zubného lekárstva LF SZU.

■ Michal, aké boli tvoje chovateľské začiatky?

Vyrastal som v Bratislave vo vilovej štvrti medzi Bratislavským hradom a Slavínom, na Červenom Kríži. V tej dobe (50. - 60. roky 20. storočia) bol Červený Kríž štvrťou obývanou prominentmi z politického, kultúrneho, ale i vedeckého sveta. Avšak, mal dokonale vidiecky charakter s vilovou zástavbou a veľkými záhradami. Náš dom bol predposlednou stavbou smerom na Patrónku, ktorá bola v tom čase riedko zastavaná. Veľké záhrady v tejto štvrti umožňovali chov drobných domácich zvierat. Naša susedka, (matka spisovateľa Vojtecha Zamarovského) i susedka z druhej strany chovali sliepky s kohútmi a nikomu nevadilo ich kikiríkanie. My sme mali 30 árovú ovocnú záhradu s množstvom stromov a dokonalým zatrávnením. Chovali sme hlavne králiky. Ako desať až dvanásťročný som sa staral  v lete aj o sto králikov. Ako chlapcovi mi tieto podmienky umožňovali chov holubov, králikov, hydiny aj exotických vtákov.

 Foto č. 2                                                 Foto č. 3                                                  Foto č. 4

Holuby som choval v klasických podmienkach na povale rodičovského domu, ktorý mal sedlovú strechu. Tu som mal komorový holubník. Choval som české cíbiky, moravské pštrosy a bližšie neidentifikovateľné plemeno stredozobých tzv. vysokoletiek v bocianikovej kresbe. Tieto tzv. vysokoletky pochádzali od chovateľa z Vysokej ulice, z činžiaku vedľa detského ihriska, ktorý dnes už neexistuje. Na samom vrchnom poschodí ich choval na veľkom balkóne chovateľ, ktorého meno som zabudol, ale pamätám si ho ako častého návštevníka obchodu so zvieratami pána Rafaja, ktorý bol pri východe z kina Metropol, oproti dekanátu Lekárskej fakulty UK, v mieste dnešnej predajne Vitoša. Tu sa schádzali vtedajší chovatelia z Bratislavy a okolia. Tam som si kúpil aj moravské pštrosy modré čiernopásavé a české cíbiky čiže čajky modré papučaté čiernopásavé. K modrým čajkám papučatým som sa vrátil prednedávnom, nakoľko som si doniesol vynikajúce jedince v modrej šupinatej a bielopásavej kresbe od pána Vlasáka z Horního Obzí na česko-rakúskej hranici. Majú dobrý typ s nízkymi nohami a prekrásne viacvrstvové papuče, vytvárajúce dokonalý tanier.

V našej štvrti nad hradom bývali a chovali i dvaja vynikajúci letunkári tej doby. Tesne nad hradom býval prof. Oskár Ferianc, ktorého letúny lietali v kŕdliku nad údolím Palisád a z nášho balkóna sa dali perfektne pozorovať. Kúsok povyše, ale cez ulicu, na Somárskom vrchu, býval MVDr. Paľo Krajčí so svojimi letúnmi, ktoré však lietali na druhej strane nad údolím PKO a Dunaja. Ešte pred niekoľkými rokmi nad údolím mŕtveho ramena Dunaja v Karlovej Vsi lietal kŕdlik letúnov Janka Greckého. Jeho holuby sa dali výborne pozorovať z Dlhých Dielov.

Chov holubov som musel neskôr zrušiť a žiaľ, rodičovský dom sme museli prednedávnom predať. Ale, letúny som choval a naháňal i neskôr vo Vajnoroch, kde som choval košické letúny v dominantne červenom čiže popolavo červenom sfarbení a v originálnom type, pochádzajúce od pána Frenáka z Košíc, nikolajevské letúny od priateľa Havlína z Brna, východoslovenské kotrmeliaky od priateľa Karabáša z Košíc a vynikajúco kotrmelcujúce čierne plnofarebné od priateľa Leška z Trebišova, košické kotrmeliaky jarabé, srbské a rumunské bielochvosté letúny, ako aj množstvo letúnov maďarského pôvodu.       
      

■ Podobne ako ja, aj ty si začínal v ZO SZD exotárskej Bratislava. Na čo si rád spomínaš?

Svoje prvé exotické vtáky som mal ako školák na I. stupni. Boli to pestúnky a zebričky, fascinovala ma bodkované kresba na bokoch samčekov zebričiek. Týždeň som nespal, až napokon mi otec dal peniaze na ich kúpu. Ako starší žiak som mal pomerne rozsiahly chov zebričiek a pestúnok. Mojou obľúbenou zábavou počas vyučovania v škole bolo neustále v hlave prebiehajúce prerábanie rôznych skríň a vitrín na chovateľské zariadenia pre chov exotických vtákov. K tomuto neustále prebiehajúcemu chovateľskému filmu prináležalo i osadzovanie takto upravených vitrín rôznymi druhmi exotických vtákov, o ktorých som sa dočítal. Neskôr som sa prostredníctvom účasti na burze exotických vtákov v Klube Dopravného podniku mesta Bratislavy na Martanovičovej ulici stal členom ZO Exotári Bratislava I. A tak som spoznal mnohých chovateľov drobných a iných exotických vtákov v Bratislave. Výborne som sa poznal s Jožkom Bachratým, ktorého špecialitou boli mozambické čížiky, bol som kamarát s Jankom Zemanom, ktorý choval postavové a farebné kanáriky, amadiny Gouldovej, zlatoprsky a iné drobné exoty. Janko bol funkcionárom Mestského výboru SZCH a vedúcim prevádzky v tlačiarňach Pravda v centre mesta. Neskôr som ho často navštevoval i služobne, nakoľko všetka tlač na výstavy ORNITA Bratislava prebiehala prostredníctvom jeho osoby.

Milé spomienky mám aj na Silva Trebatického, ktorý bol hospodárom spomínanej exotárskej organizácie. Prostredníctvom jeho osoby sa zabezpečovalo všetko kŕmenie na výstavách ORNITA v 80. rokoch minulého storočia. Nemôžem nespomenúť Lajka Pastuchu vynikajúceho chovateľa výstavných anduliek a dlhoročného chovateľa českých stavákov bielych vo vynikajúcom type. Lajko bol skladníkom exotárskej organizácie, ale aj skladníkom Špeciálneho klubu chovateľov výstavných anduliek na Slovensku. V dobrom spomínam i na Evžena Dobrovodského, pokladníka exotárskej organizácie a na Jožka Globana, ktorý bol predsedom exotárskej organizácie ZO Exotári Bratislava II. a samozrejme i na mnohých praktických chovateľov, Dr. Mariána Jurániho, Janka Marušica, Milana Scherhaufera, Paľka Lacu a Tóna Lettlera z Trnavy. Títo traja trnavskí chovatelia predstavovali špičku chovateľov drobných exotických vtákov na Slovensku.

Na výstavách ORNITA sa zúčastňovali  celé chovateľské organizácie chovateľov exotického vtáctva i mimo Bratislavy. Tak napríklad členovia špecializovanej exotárskej organizácie v Trnave na čele s Ivanom Valovičom docestovali niekoľkokrát  počas stavania a demontáže klietok na výstavu ORNITA v bratislavskom PKO. Na tomto mieste treba spomenúť, že na každej výstave ORNITA ´86 a ´88 bolo vystavených vyše 2000 vtákov v štyroch  pavilónoch PKO. ORNITA bola obrovskou chovateľskou a spoločenskou slávnosťou. Obvykle ju otváral primátor Bratislavy, ku ktorému sme mali otvorené dvere prostredníctvom Janka Marušica a Vladimíra Šišku, ktorí zastávali dôležité posty vo vtedajšom politickom a verejnom živote. Okolo realizácie výstavy ORNITA nezištne pomáhal aj vtedajší generálny tajomník SZCH Ing. Jožko Kubáň. S Jožkom Kubáňom som chodieval na rokovania o prenájmoch a zabezpečení týchto akcií v PKO. Bola s ním veľká sranda. I keď viacerí chovatelia v porevolučných rokoch hovorili o ňom s dešpektom, treba uznať, že nebyť jeho snahy úspešného socialistického funkcionára a tajomníka SZCH so snahou mať v každom väčšom či okresnom meste vlastnú budovu, tak dnešný SZCH by asi ťažko dýchal a peniaze z prenájmov by sa nehrnuli do kasy SZCH. Nalejme si čistého vína, nebyť socialistických funkcionárov SZCH, ktorí zabezpečili pre náš zväz množstvo nehnuteľností, ktoré v nových podmienkach prešli do majetku a správy SZCH, tak dnešní členovia by asi neplatili smiešne nízke členské príspevky.            
     

■ Dnes táto organizácia už nejestvuje.  Mnoho jej členov, je už na pravde Božej. Prečo sa ZO SZCH exotári Bratislava neudržala?

Pravdou zostáva, že v časoch najväčšej slávy mala táto organizácia až 200 členov. Na jej likvidácii sa podpísali predovšetkým likvidácie priestorov burzy na Martanovičovej, zostarnutie funkcionárskeho aktívu a v neposlednom rade aj likvidácia výstavných pavilónov v PKO Bratislava. Chovateľské dianie a členskú základňu udržiavalo predovšetkým konanie pravidelných búrz na Martanovičovej ulici, kde sa stretli takmer všetci členovia a množstvo návštevníkov. Na tejto burze bolo vždy toľko ľudí, že sa ani nedalo prejsť z jedného konca na druhý, konkurovať jej mohla len burza v centre mesta v Uherskom Hradišti, na ktorú sme každý mesiac chodievali. Byť členom bratislavskej exotárskej organizácie bola proste česť a pocta. Na členské schôdze sme sa tešili a boli vždy veľkou udalosťou, nevynímajúc každoročnú výročnú členskú schôdzu s povestným vyprážaným rezňom a zemiakovým šalátom. Väčšina členských schôdzok však mala odborný program, prednášku, ktorý bol zabezpečovaný  viacerými odborníkmi z oblasti chovu exotických vtákov a ornitológie.

■ Je to zvláštne. Na burze, na výstavisku Agrokomplex v Nitre, v pavilóne s exotickým vtáctvom sú každý mesiac stovky, možno tisíce chovateľov vtákov. Pritom väčšinou ide o nečlenov SZCH.

Nad touto skutočnosťou sa pozastavujem aj ja. Faktom zostáva, že byť členom SZCH neprináša nejaké obzvlášť veľké výhody. No, veď pováž sám. Chovný materiál, pletivo, krmivo i krúžky si chovateľ môže kúpiť i na burze. Avšak na burze môže odchovy i predať. Ak sa mu nepodarí odchovy predať iným chovateľom, dá ich do tzv. výkupu, z ktorého vtáky končia v zahraničných obchodoch so zvieratami. Takéto vykupovanie odchovaných mláďat považujem za nešťastie pre chov výstavných a štandardných zvierat. Podporuje chov nedokonalých jedincov mnohých mutácii len pre peniaze a výlučne pre peniaze, proste zvrhlo sa to na biznis. A práve to je tá masa chovateľov, ktorá chodí na burzy neustále ponúkajúc väčšinou neštandardné zvieratá pochybného pôvodu. Dám ruku do ohňa, že väčšina predávajúcich na burzách nepozná štandard chovaných zvierat a v domácej knižnici nemá o ich chove, štandarde a mutáciách ani jednu publikáciu. Ja osobne nechápem, ako môžu chovatelia exotických vtákov, holubov či hydiny chovať také kvantá rôznych krížencov, aké môžeme vidieť na burze v Nitre. Stále si kladiem otázku, ako ich to môže baviť? Aký je cieľ ich chovu? Ešte chovateľov hydiny a králikov viem pochopiť, produkcia z ich chovu sa dá využiť v kuchyni. Avšak, odchovy exotických vtákov a iných nejatočných zvierat sa chovajú pre výkupcov. Je to hanba a je mi z toho zle. Stojí im to za tú almužnu, ktorú dostávajú od výkupcov, mať plný dvor brakových zvierat? Ja osobne by som by som takto nemohol chovať a chov výlučne pre výkupcov by som, samozrejme celkom hypoteticky,  zakázal, keby sa to dalo. Takže sme sa dostali ku koreňu veci. Tá masa chovateľov neštandardných zvierat, ktoré sú určené do výkupov, nemusia byť členmi SZCH, lebo chov na kšeft to nevyžaduje.   

■ Slabé je to aj s výstavami vtákov.  

Úprimne povedané, ani sa veľmi nečudujem. Chovatelia exotických vtákov si musia uvedomiť, že ich výstavy nemôžu organizovať chovatelia králikov, holubov či hydiny. Títo chovatelia nemajú eminentný záujem, aby výstavy exotických vtákov mali veľkú expozíciu a množstvo exponátov. Z praktického hľadiska realizovanie výstav exotického vtáctva na výstave Agrokomplex v Nitre je pomerne náročné a čiastočne nedocenené  odbornou verejnosťou a pet chovateľov. Treba si uvedomiť, že mesto Nitra je presýtené výstavami a burzami rôzneho rozsahu a tak laická verejnosť nie je odkázaná na návštevy výstav tohto typu. Ďalším nepriaznivým momentom je sortiment vystavovaných zvierat. Pre laických milovníkov chovu exotických vtákov nie sú zaujímavé nekonečné rady bodovaných klietok s kanárikmi, drobnými exotickými vtákmi či výstavnými andulkami. Týchto návštevníkov zaujímajú aj veľké papagáje, tukany, arasari či okrasné vodné vtáctvo. A práve tu je ten problém. Chovatelia týchto druhov sa nehrnú do ich vystavovania, nakoľko ich prípadné úhyny na výstave môže priniesť určité komplikácie, vystavené vtáky sú vytrhnuté zo svojho prostredia a nemusia dobre znášať veľké počty návštevníkov v ich blízkosti. Problém predstavuje i veterinárne hľadisko, nakoľko vystavené zvieratá sa môžu infikovať patogénnymi zárodkami viacerých chorôb a svoju nepriaznivú rolu zohrávajú i mnohé iné problémy spojené s vystavovaním.

Na vystavovanie vzácnejších druhov má nemalý vplyv aj osobná angažovanosť a známosti výstavného výboru, ktorého členovia sa osobnými známosťami až „otravovaním“ - Michal prstami naznačil úvodzovky -  chovateľov snažia získať od nich vzácnejšie vtáky.

Z organizovania výstav ORNITA v Bratislave mám v blahej pamäti, ako sme už niekoľko mesiacov pred výstavou unavovali otázkami známych chovateľov exotických vtákov o možnosti vystavenia ich exponátov na tejto výstave. A pravdou je, že sme im ponúkali rôzne benefity. Ako príklad môžem uviesť expozíciu Klubu chovateľov bažantov a okrasného vodného vtáctva z Prahy, ktorým sme preplácali cestu i náklady na prepravu množstva ich exponátov z celého Československa. Sprievodu expozície sme platili kompletný pobyt v Bratislave, nákupy špeciálneho krmiva pre bažanty a mnohé iné výdavky. Avšak, ich expozícia stála za to. Veď vystavovali viac ako stovku tých najvzácnejších bažantov a niekoľko desiatok okrasných husí a kačičiek. Ich exponáty vypĺňali takmer celý pavilón, nehovoriac o tom, že s predstaviteľmi ich klubu, Líviom Zanotom, Pavlom Lažnovským som si neraz posedel v priateľskej chovateľskej debate.

Výstavy ORNITA sme pripravovali s ročným predstihom a boli dokonale rozplánované s rozpisom konkrétnych úloh pre každého člena výstavného výboru. A poznamenávam, že všetko sme robili za symbolické odmeny. Neviem si predstaviť súčasných tridsiatnikov, ktorí by rok pracovali vo výstavnom výbore zadarmo alebo takmer zadarmo. Pri súčasných funkcionároch SZCH mi absentuje osobné nasadenie, entuziazmus, invencia a nezištnosť pri vykonávaní zväzových funkcií.             
             

■ Situáciu pre chovateľov, ktorí vtáky vystavujú zachraňujú výstavy v Gabčíkove a Trenčianskej Turnej.    

A práve pri organizovaní týchto výstav môžeme demonštrovať úžasný osobný vklad hlavných protagonistov týchto podujatí. Veď bez úžasného zápalu a angažovanosti mojich a našich priateľov Imra a Róberta Bodóovcov ako aj priateľa Miloša Varsányiho s kolektívom by tieto akcie nemohli existovať a určite by rýchlo zanikli. 

■ Porozprávaj teraz o tvojich chovancoch. Čo všetko chováš?

Začnem  o holuboch. Pred rokom som si postavil nové holubníky s roštovými podlahami,  nevyžadujú časté čistenie, sú hygienické a pri lietaní holubov sa nevíria jemné prachové čiastočky v jeho uzavretej časti. Rošty sú z tvrdej preglejky s primeranými medzerami cez ktoré trus dobre prepadáva. Samozrejme, že prepadáva i zrno, ktorého straty sú vyššie. Ale, s určitosťou viem, že holubmi konzumované krmivo nie je kontaminované ich trusom. Z mojich celoživotne chovaných plemien som si zaobstaral nový chovný materiál od nasledovných chovateľov. Komárňanské kotrmeliaky biele (s tmavým okom) som získal od ich najlepšieho chovateľa v Maďarsku Jánosa Lipóckého z Vácu. Majú vynikajúce až extrémne vytvarované hlavy s korektnými chochlíkmi. Od toho istého chovateľa pochádzajú aj moje červené plnofarebné komárňanské kotrmeliaky, ktoré sú však dlhšie a ich hlavičky majú určité nedostatky. Hlavne, nie som spokojný s ich celkovou farbou, nakoľko predstavujú dominantne červené holuby, teda  popolavo červené s typicky sfarbeným nádychom chvosta. Mojim šľachtiteľským cieľom je zohnať niekde recesívne červené holuby a ich gény dostať do holubov z Vácu.

O mojich českých cíbikoch čajkách som sa už zmienil, v zásade som s nimi spokojný. Dobré české cíbiky sa v Čechách darí pomerne ľahko zohnať. Kupci z arabského sveta prestali chodiť a tak týchto holubov je dostatok až prebytok. Treba však dávať pozor na výšku nôh a veľkosť tela, nakoľko viaceré farebné rázy sú vylepšované saskými farbistými plemenami kvôli výborným farbám a vynikajúcim papučiam. Pôvodom saské holuby poznať podľa vyššej nohy a väčšieho telesného rámca. Z prachenských kánikov mám čierne od Jožka Firica. Žlté som si priviezol zo špeciálnej klubovej výstavy českého klubu. 

Novinkou v mojom chove sú pražské krátkozobé letúny v sedlatej kresbe a žltom a červenom sfarbení. Väčšina z nich pochádza od môjho priateľa Dr. Sylvestra Chrastila z Brna, ktorý zrušil ich chov zo zdravotných dôvodov. Zopár holubov z tohto plemena mám aj od Sašu Veselého a od súčasného predsedu ich špecializovaného klubu Jirka Sudu. Mám sľúbené viedenské krátkozobé letúny od najlepšieho maďarského chovateľa. Ako pestúny pre komárňanské kotrmeliaky a krátkozobé letúny chovám sčasti rakovnícke kotrmeliaky od Michala Martinkoviča, ale predovšetkým množstvo párov maďarských strák, ktoré sú v tomto smere stále neprekonateľné. Ako pestúnov som choval viacero plemien holubov, ale ani jedno nedokáže tak chovať a kŕmiť ako maďarské straky. Veď ktoré holuby dokážu počas sedenia na vajciach prijať a kŕmiť podložené mláďatá, ktoré už nie sú na kašičke? Nezriedka dokážu odchovať tri až štyri mláďatá rôzneho veku. Počas nepriaznivého počasia chovné maďarské straky neschádzajú z mladých pred ukončením vývoja termoregulácie u týchto mláďat. Ako je to možné? Neviem, ale je to tak. Sú to pestúnky japonské v chove holubov.

■ Poďme aj na funkcionársku tému.  Bol si v Slovenskom zväze chovateľov aj vo funkcii najvyššej. Vtedy sa uskutočnila na Slovensku aj európska výstava zvierat. Mala  výraznejší vplyv na rozvoj našich chovateľských aktivít?  Bola by šanca na zopakovanie tohto európskeho podujatia?

Ak by sa v súčasnosti mala realizovať Európska výstava na Slovensku, musel by ako fénix z popola vstať jej Výstavný výbor z rokov 2008 až 2009 a rovnako by sa muselo revitalizovať Predsedníctvo Republikovej Rady ako aj celá Republiková Rada z tých rokov. Ak by sa aj teoreticky dali tieto personálne výzvy zabezpečiť, tak potom by bolo nutné ešte niekde kúpiť alebo zohnať nadšenie či entuziazmus v SZCH, ktorý tu bol v tých časoch. V rokoch 2007 až 2009 boli totálne aktívne všetky zložky SZCH vrátane sekretariátu, ústredných odborných komisií,  predsedníctvo RR, republiková rada SZCH, ako aj takmer všetci funkcionári i členovia SZCH.Veď pováž sám, v tom čase toľko kritizovaný sekretariát SZCH, vrátane odborného oddelenia dokázal zorganizovať niektoré medzinárodné akcie, ktoré sa možno na Slovensku už nikdy nepodarí zorganizovať. Tak napríklad, RNDr. Blanka Bruteničová, takmer sama, administratívne zabezpečila Generálne zasadnutie Európskeho chovateľského zväzu v Piešťanoch v roku 2007. Sama zvládla prihlasovanie ako aj ubytovanie, platby a reálny kontakt s množstvom delegátov z celej Európy. Viem to veľmi dobre, lebo pri organizovaní tohto podujatia som stál úplne od začiatku a sám som osobne vybral komplex hotelov na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch za miesto konania tohto podujatia. V tomto nám pomáhal Erich Kubica, čo by znalec miestnych pomerov.

Na tomto podujatí prevzalo Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky odbornú, spoločenskú i ekonomickú záštitu nad usporiadaním Európskej výstavy v roku 2009. Uvedený akt bol základným stavebným prvkom konania EV v Nitre v roku 2009. Konanie EV v roku 2009 malo obrovský význam i v praktickom drobnochove. Slovenskí chovatelia sa na EV snažili vystaviť a predviesť najlepšie zvieratá zo svojich chovov. Mimoriadne sa snažili chovatelia národných plemien králikov, hydiny a holubov. Veď napríklad oravka biela bola vyšľachtená z popudu Klubu chovateľov oravky a vychádzala z motivácie predvedenia na EV svojho milovaného plemena hydiny aj v iných farebných rázoch. Taká bola i motivácia jej hlavného šľachtiteľa tej doby Jarka Čelka z Radole.

Málokto vie, že v bratislavskej INCHEBE sa v roku 2008 uskutočnila  Svetová výstava mačiek, ktorú organizovali slovenskí chovatelia ušľachtilých mačiek pod hlavičkou a tútorstvom SZCH. Na uvedenú svetovú slávu sa takmer zabudlo, lebo chovatelia ušľachtilých mačiek už nie sú organizovaní v SZCH. Na organizácii tohto podujatia mala obrovský podiel už zosnulá RNDr. Vierka Nipčova, ktorá mala aj majoritný podiel na organizovaní Svetového kongresu chovateľov ušľachtilých mačiek vo Vysokých Tatrách, ktorý sa uskutočnil pod hlavičkou SZCH.              

■ Ako Bratislavčan si  choval drobné exotické vtáctvo. Vydavateľstvo Príroda vydalo v tom období  publikáciu Chováme zebričky, pestúnky a ryžovníky na ktorej si sa autorsky podieľal s RNDr. Bystríkom Ambrušom. Bola to na tie časy príručka, po ktorej siahli všetci začínajúci chovatelia. Vydavateľstvo v edícii Chováme vydalo dvadsať publikácií, o všetky bol záujem.  Jednou z nich bola aj moja publikácia Chováme psy. Aký je tvoj pohľad na záujem o chovateľskú literatúru v súčasnosti?

Od vydania tohto pionierskeho diela o chove domestikobaných astrildov na Slovensku uplynie v tomto roku 33 rokov. Monografia o chove zebričiek austrálskych, pestúnok japonských a ryžovníkov sivých na 165 stranách a niekoľko desiatkach farebných tabúl a farebných fotografií podrobne prezentuje biológiu týchto vtákov vo voľnej prírode, ich domestikáciu, praktický aj cielený chov, vznik a popisy niektorých mutácii, ich štandardy, prípravu na výstavy, ako aj možnosti chovu výstavných jedincov z pohľadu ich výhodných genetických spojení. Faktom zostáva, že obdobná tematika nebola dodnes spracovaná ani v rámci Česka a Slovenska.

Písanie a vydávanie kníh z chovateľskou problematikou je v súčasnosti hlboko stratový podnik. Mnohí chovatelia necítia potrebu vzdelávania sa vo svojom hobby a tak nekopírujú úžasne rozširujúci sa trend vydávania odborných chovateľských knižiek a monografií vo svete a západnej Európe. Vo svete už vyšli knižky takmer o všetkých druhoch zvierat chovaných v drobnochovateľsky. Má to však zádrheľ,  nie sú po slovensky. A tak na tomto poli bojujem takmer sám. Počas XXI. celoštátnej výstavy zvierat Nitra 2018, pri 50. výročí založenia Klubu chovateľov oravky, uskutočnil sa krst mojej publikácie Oravka, ktorú som na počesť tohto výročia napísal a zostavil. V publikácii sa na 320 stranách textu, grafov, a farebných fotografií rozoberajú šľachtiteľské počiny chovateľov a šľachtiteľov v jednotlivých obdobiach jej vzniku. Knihu som písal vyše roka, pričom jej písaniu som sa venoval 4 až 5 hodín denne. V monografii je venovaná veľká pozornosť vzniku a genetike jednotlivých farebných mutácii oraviek. Kniha je bohato doplnená množstvom fotografií oraviek ako i plemien hrabavej hydiny, ktoré boli použité pri jej šľachtení. Tieto fotografie som fotil na viacerých výstavách v západnej Európe. Publikácia je už treťou mojou monografiou z drobnochovateľskou tematikou vydanou v posledných dvoch rokoch. Každá z knižiek, Komárňanský kotrmeliak a Spomienky,  má vyše 320 strán a knižky mapujú rôzne chovateľské odbory. V publikácii Oravka nie sú prevzaté už uverejnené fotografie z internetu alebo z iných publikačných médií. Ich autorom je väčšinou Ing. Štefan Henžel alebo ja, ako i viacerí členovia KCHOR. Recenzentom textovej časti bol Ing. Cyril Hrnčár, PhD., významný profesionálny vedecký pracovník v chove hydiny a súčasný tajomník KCHOR. Momentálne zbieram písomné i fotografické podklady pre publikácie z chovu exotických vtákov a králikov.

Za jeden z najväčších problémov v publikačnej činnosti v drobnochove považujem celosvetovú, ale i slovenskú či československú absenciu elektronickej bázy publikovaných príspevkov v odborných časopisoch. V praxi to znamená, že ak autor  chce použiť, alebo odcitovať vo svojom príspevku nejaký zdroj z ktorého čerpal, musí vychádzať, citovať, len z časopisov a kníh, ktoré má fyzicky doma. Preto aj ja zbieram veľké množstvo zahraničných časopisov a kníh z drobnochovateľskou tematikou, ktoré nutne potrebujem pri svojej práci. V mojej knižnici je po rokoch zviazaných množstvo českých a slovenských chovateľských periodík, ale i úplné vybrané a zviazané ročníky Geflügel Zeitung, Geflügel Börse, Bird Keeper, Cage and Aviary Birds, Avicultaral Magazine a mnohé iné chovateľské časopisy. Ak by existovala elektronická databáza, tak ako to je napríklad v medicíne, tak by sa hľadaná problematika dala vyhľadať elektronicky. Takto musíme drobnochovateľské časopisy zväzovať a následne otrocky v nich vyhľadávať. Za týmto účelom mám zriadenú veľkú drobnochovateľskú knižnicu na ktorú som patrične pyšný.

Naďalej pokračujem i v mojom veľkom predsavzatí, ktorým je realizácia drobnochovateľského múzea. No skrátka, drobnochovateľská publicistika ako aj zhromažďovanie a zbieranie drobnochovateľských kníh, faktografických materiálov i umeleckých predmetov z tejto oblasti a všetko čo je s tým spojené je môj svet, bez ktorého nemôžem žiť.  V drobnochovateľskej publikačnej činnosti stále nie je bežné citovanie z použitých zdrojov, respektíve odkazovanie na použitú literatúru. Ja osobne, všetky použité zdroje pedantne citujem, nakoľko všetko človek nemôže vedieť a citovanie použitých zdrojov patrí k základom vedeckej činnosti. Avšak, niektoré chovateľské odbory úzko súvisia s  klasickými vedeckými odbormi a problematikami u ktorých elektronické databázy existujú. Uvediem príklady, tak chov hrabavej a vodnej hydiny úzko korešponduje s oficiálnou hydinárskou vedou, ktorá sa zaoberá prevažne úžitkovými vlastnosťami hydiny. V tejto oblasti už elektronické databázy existujú. Asi málo našich chovateľov vie, že prostredníctvom oficiálnej hydinárskej vedy sa dostalo pôvodné slovenské autochtóne plemeno hrabavej hydiny oravka do celosvetových vedeckých databáz, nakoľko naši hydinárski vedci skúmali na kmeňoch oraviek vo VÚŽV Nitra - Lužianky  a v Kolíňanoch ich mnohé úžitkové a hospodárske vlastnosti. Tieto výskumné kmene sa chovajú v podmienkach imitujúcich slovenské drobnochovy. Iným príkladom prepojenia oficiálnej vednej disciplíny s drobnochovateľstvom je chov exotických vtákov, ktorý úzko korešponduje s klasickou ornitologickou vedou.         

■ Dá sa teda povedať, že drobnochovateľstvo je vedná disciplína?

Áno, chov drobných zvierat je klasická vedná disciplína, čomu nasvedčuje i existencia samostatnej Katedry chovu malých zvierat na VŠP v Nitre ako i existencia a prevádzka Výskumného Ústavu Živočíšnej Výroby v Nitre - Lužiankach. Vo VÚŽV v Lužiankach sa okrem výskumov v chovoch ošípaných, oviec, kôz a hovädzieho dobytka venujú i výskumom v chove hrabavej a vodnej hydiny, králikov, nutrií a iných kožušinových zvierat. Avšak, drobnochovateľská veda má svoje výrazné špecifiká a predstavuje súhrn mnohých zootechnických a biologických vied. Z vedných odborov zootechnika, biológia a prírodné vedy sa na drobnochovateľskej vede podieľajú predovšetkým zoológia, anatómia a fyziológia zvierat, embryológia, etológia a genetika malých hospodárskych zvierat ako aj veľmi rozsiahla veterinárna problematika v chove malých zvierat. Z klasických zootechnických disciplín je to predovšetkým problematika ustajnenia, kŕmenia a krmovinárstva, plemenitby a rozmnožovania ako i hodnotenie úžitkovosti chovu malých zvierat v podmienkach veľkochovov a čiastočne i drobnochovov. Neustále sa rozvíjajú i hraničné spoločenské disciplíny v podobe spolužitia človeka s malými i väčšími zvieratami ako aj benefitný vplyv chovu drobných zvierat pri výchove detí. Styčné body s humánnou medicínou predstavuje problematika ochorení prenášaných zo zvierat v podobe tzv. zoonóz, ktoré sú v humánnej medicíne dobre známe a akceptované, avšak medzi drobnými  chovateľmi je ich znalosť minimálna až nulová.    
     

■ Aké druhy výstavných exotických vtákov v súčasnosti chováš? Čo sleduješ v svojom chove? Na aké znaky sa zameriavaš? Je jasné, že sa orientuješ príslušným štandardom.

V súčasnosti chovám niekoľko desiatok druhov exotických vtákov. V chove výstavných jedincov sa špecializujem na výstavné zebričky čiernolíce a čiernoprsé v sivej a škoricovej farbe. Rovnako disponujem viacerými chovnými pármi výstavných zebričiek mramorovaných sivých čiernookých. Spolu s odchovmi v tomto roku mám asi 70 zebričiek. Momentálne (október, pozn. redaktora) sú chovné jedince aj odstavené mláďatá umiestnené v spoločnej preletovacej voliére o dĺžke vyše 5 metrov spojenej s vnútornou ubikáciou. Boxy na zostavenie pôvodných i nových párov sú už pripravené a asi o mesiac začnem s novou chovnou sezónou vo vykurovanom chovnom zariadení. V súčasnosti mám okolo 50 boxov pre chov výstavných zebričiek, pestúnok a farebných kanárikov. Všetky zebričky pochádzajú od ich najlepšieho chovateľa v Rakúsku, ktorý každý rok získa na svetových šampionátoch množstvo víťazných cien. Do chovu zaraďujem len výborný a dobrý rodičovský materiál, nakoľko od priemerných jedincov sa excelentné potomstvo odchovať nedá. Pri výstavných zebričkách  sa zameriavam na výstavný typ, hlavne telesnú veľkosť, veľkosť zobáčika, pri samčekoch na korektnú bodkovanú kresbu na bokoch, správny tón farby operenia a rozsah melanínových lícnych a hrudných škvŕn. Na udržanie veľkosti držím i niekoľko párov zebričiek základnej sivej farby. Plodnosť a početnosť znášky a odchovu nesledujem, nakoľko početné odchovy v chove výstavných jedincov nie sú veľmi žiaduce.

■ Ako a čím kŕmiš?

Mojím základným krmivom pre zebričky a iné drobné exotické vtáky je lesknica a vymlátené senegalské proso. Lesknica obsahuje o tretinu viac bielkovín ako bežné druhy prosa. Zebričky i pestúnky vyžadujú na kŕmenie drobné druhy prosa s jemnou šupkou. Ideálne je senegalské proso. Ja používam zásadne jeho vymlátenú formu, nakoľko kŕmenie v klasoch prináša neustály neporiadok  v klietkach a celom chovnom zariadení. Skrmujem aj iné drobné druhy prosa, napríklad sivé a zelené. Na burze v maďarskom Monore som kúpil viac kíl moháru, ktorý predstavuje akýsi prechod medzi veľkými druhmi prosa a senegalským prosom. Sušená a rôznymi doplnkami fortifikovaná vajcová zmes je celoročne dostupná, obdobne ako jemne drvené minerálne zmesi ako aj sépiové kosti.

                                                      Foto č. 5

Podstatne zložitejšie je kŕmenie škorcov, fúzačov a iných mäkkožravcov. Pri ich kŕmení vystačím z jedným druhom kŕmnej zmesi, ktorú si pripravujem sám. Základom kŕmnych zmesí pre hmyzožravé a plodožravé vtáky v mojom chove sú sypké alebo vlhké zmesi pre mäkkožravé vtáky, ktoré obsahujú ako základ pekárenské výrobky vo forme drveného koláča či biskvitu. Ak je tento základ doplnený medom, zmesi sú vlhké. Ja používam zmes pre hmyzožravé vtáky od firmy „all . pet“ s názvom PASTONE UNIVERSALE  TIPO OLENDSEE CON GAMBERETTI, ktorá predstavuje spomínanú základnú matériu doplnenú kúskami sušeného ovocia a samozrejme sušeným hmyzom. Do tejto základnej substancie primiešavam klasickú sušenú vajcovú zmes od niektorej zo známych firiem. Ďalšou zložkou pripravovanej zmesi sú spekané a granulované ovocné granulky v množstve okolo 30 % zmesi. Tieto ovocné respektíve rastlinné granulky rôznej veľkosti však majú jednu nevýhodu, sú pripravované spekaním (extrudovaním) až pri teplotách okolo 80 až 90 ^oC, čím je ich trávenie sťažené a pre vtákov namáhavé. Preto uprednostňujem klasickú vaječnú miešanku s mrkvou, ktorú doplňujem vyššie spomínaným koláčovým základom s hmyzom. Avšak, na takýto druh kŕmenia musí byť človek doma a vtáky musia byť na takéto krmivo privyknuté. Do miešanky pridávam aj sušený hmyz od firmy Verse Lage s názvom INSECT PATE s obsahom hmyzu až 50 %. Avšak, základom kŕmenia zostáva čerstvé ovocie a živý hmyz. Na každého škorca môžeme denne počítať s polovicou jablka alebo hrušky.

Škorce z rodu Lamprotornis žerú rôzne druhy ovocia veľmi individuálne, avšak základom zostáva, že jablká a hrušky berú viac-menej všetky druhy. U jabĺk preferujú odrodu Golden Delicious, ktorú skrmujem len v jej dozretej žltej forme, ktorá je najsladšia a vtáky ju preto uprednostňujú. Sezónne ovocie ako napríklad čerešne, hrozno, prekrojené ringloty berú veľmi individuálne. Je vskutku zaujímavé, že príslušníci rodu Lamprotornis vôbec neberú figové plody, pomaranče a banány. Bobuľoviny, hlavne zrelé plody rakytníka, jarabiny a bazy čiernej žerú takmer všetky druhy. Terestriálne, zemné druhy škorcov neustále pobehujú po dne vonkajších voliér a hľadajú priletený alebo vylezený hmyz. Avšak i konzumácia niektorých druhov hmyzu má svoje úskalia. Terestriálne druhy škorcov s obľubou lovia vo vonkajších voliérach dažďovky, ktoré môžu byť v niektorých oblastiach infikované parazitickými červami, hlavne syngamózou. Z tohto dôvodu ich raz ročne, po uzavretí výletov do vonkajších voliér odčervujem prípravkom Helmigal. Zo živej potravy skrmujem v obmedzenom množstve larvy múčnych červov a zofobasy.    

                             
 Foto č. 6                                                                         Foto č. 7

■ A čo CITES ?

Už dlhodobo nemám v svojom chove žiadne vtáky registrované v CITES, ja na takéto veci proste nemám čas. Podstatné je že, v súčasnosti stále existuje množstvo druhov exotických vtákov nezaradených do príloh CITES. Z mojej chovanej skupiny škorcov sú zaradené do zoznamov CITES len niektoré vo voľnej prírode ohrozené druhy. V prvom rade je to majna Rotschildova a niektoré vzácne druhy rodu Gracula, Gracula robusta, G. enganensis, G. ptilogenes. Majnu Rotschildovu balijskú Leucospar rotschildi vo svojom prirodzenom biotope ohrozuje predovšetkým vyrubovanie stromov na indonézskom ostrove Bali a nekontrolovaný turistický ruch na tomto ostrove. Niektoré druhy beov sú taktiež ohrozené vo svojom biotope, avšak ich mimoriadna atraktívnosť spočíva predovšetkým v ich dokonalej hlasovej imitačnej schopnosti, čo vedie k ich čoraz väčšej popularite a žiadanosti medzi chovateľmi. Chvalabohu, ani jeden z uvedených druhov nechovám a myslím si, že sa bez ich chovu zaobídem i v budúcnosti. V starostlivosti chovateľov sú  najčastejšie africké druhy škorcov z rodu Lamprotornis, Onychognatus, Cinnyricinclus leucogaster a ázijské majny z rodov Acidotheres a Sturnia. Žijú vo voľnej prírode v obrovských až kontinentálnych areáloch rozšírenia, ktoré sa vyznačujú  odlišnými biotopmi, čím vzniká situácia, že pri zániku alebo ohrození niektorého z typických biotopov, jedince z rovnakého druhu žijú a prežívajú v dostatočnom množstve v iných biotopoch.                   

■ Aká je zdravotná starostlivosť v tvojom chove?
Zdravotnú starostlivosť si zabezpečujem sám. Čo už by som bol za doktora, ak by som si nevedel poradiť so zdravotnými problémami v mojom chove. Nehovorím, že sa s veterinárnymi lekármi nechodím radiť. O chove exotických vtákov sa najčastejšie chodievam poradiť s MVDr. Dušanom Reptom, ktorý ich chová od svojich 10 rokov. S ním a sporadicky i s MVDr. Miloslavom Struhárom sa občas poradím o veterinárnych problémoch v chove holubov, kde je problematika zložitá a komplikovaná. V mojej chovateľskej praxi používam niektoré schémy a prípravky používané chovateľmi poštových holubov. Na prevenciu a udržateľný zdravotný stav mojich holubov preventívne používam prípravky COCCI-GEL od holandskej firmy Pantex proti trichomoniáze a kokcidióze, ako i prípravok PARASTOP proti salmonelóze. Základom udržania zdravia holubov a zvierat vôbec je ich neustále pozorovanie a sledovanie, tak napríklad minimálne raz v týždni sa večer postavím do holubníka a počúvam dýchanie holubov. Niekedy možno počuť sipenie či vŕzganie počas ich dýchania. Najčastejšou príčinou vŕzgavých zvukov pri dýchaní holubov je infekcia horných dýchacích ciest a sínusov mykoplasmatickou infekciou na ktorú obvykle indikujem prípravok Tiagal. Podstatne závažnejšia zdravotná situácia u holubov je s tzv. adenovírusom, ktorý postihuje mladé holuby. Pomerne dobré výsledky sú pri liečbe týchto postihnutých jedincov dosahované kombináciou tetracyklínových prípravkov TTC a Sutrikol STK.    

                                                                      Foto č. 8

■ Opísal by si pre čitateľov svoje chovateľské zariadenie? 

Na chov holubov mám v súčasnosti tri holubníky. V každom z nich sa dá chovať okolo 50 holubov. Ich spodná časť je z dreva a je umiestnená v rôznych výškach nad zemou. Týmto spôsobom je v maximálnej miere eliminovaná vlhkosť v holubníku, čím sa znižuje možnosť trichomoniádovej a kokcidiovej infekcie. Všade mám roštové podlahy, pod ktorými sú 30 centimetrov vysoké zásobníky na trus. Z takto konštruovanej podlahy sa pri lietaní holubov nevíri jemný prach a čistenie holubníka pripadá v úvahu len 2 - 4 krát v roku. Najväčšou nevýhodou sú veľké straty krmiva. Jeden holubník je celý z dreva s pomerne veľkou voliérou 10 x 10 metrov. Ostatné holubníky sú murované s drevenými podlahami, ale sú umiestnené pomerne vysoko nad zemou.


 Foto č. 9                                                                                Foto č. 10

Pre voliérový chov exotických vtákov mám vnútorné voliéry 2 metre dlhé, s vnútornou svetlosťou vyše 3 metre a šírke 1 meter.  Vnútorné voliéry sú prepojené s vonkajšími 5 metrov dlhými voliérami s rovnakou svetlosťou. Vnútorné i vonkajšie časti voliér sú spojené vyťahovacími okienkami z lexanu. Vnútorné časti voliér približne od novembra do apríla prikurujem. Pre bodované vtáky chované na štandard, zebričky, pestúnky, drobné exoty, mám chovné, ľahko čistiteľné boxy v ktorých prevádzam riadenú selekciu a chov. Odchované jedince vypúšťam do viacerých voliér, z ktorých ich počiatkom decembra chytám a selektujem do chovných párov.     

Michal, ďakujem za rozhovor a želám ti ďalšie vedecké a chovateľské úspechy.

Zhováral sa Dušan Barlík

Kontakt na chovateľa: e-mail: mudrstraka@r3.roburnet.sk

Texty k obrázkom: 

  1. Michal Straka. - Titulná fotka
  2. Komárňanské kotrmeliaky biele, v prostriedku rakovnický kotrmeliak. 
  3. Český cíbik papučatý modrý šupinatý. 

  4. Český cíbik papučatý modrý šupinatý vo vonkajšej voliére.

  5. Liskavec kovový Lamprotornis chalybeus. 

  6. Liskavec kráľovský Lamprotornis regius. 

  7. Liskavec kráľovský Lamprotornis regius.
  8. Chovné boxy pre drobné exotické vtáky.

  9. Pohľad na vonkajšie voliéry.   
10. Pohľad do vonkajších voliér s holubmi.